úspora času
pri inventarizácii
Publikované 14. 10. 2020
Nedávne zvažovanie zavedenia rovnej dane, na čele s ministrom hospodárstva Richardom Sulíkom, ktoré sa dostalo až do programového vyhlásenia vlády priviedlo mnohých ľudí k zamýšľaniu sa nad problematikou spravodlivosti a solidárnosti zdanenia. Dovolíme si tvrdiť, že politici, sa v tejto dileme delia na dva tábory – tí, ktorí sú za rovnú daň a tí, ktorí sú za progresívnu. Kto má teda pravdu a ktorá z typov daní je tá spravodlivá a solidárna?Odpoveď nie je až taká jednoduchá, nakoľko už z teórie je známy paradox – čím je daň spravodlivejšia, tým je menej solidárna a naopak. Vo všeobecnosti sa rovná daň považuje za tú spravodlivú. Príjem každého, bez ohľadu na jeho príjmové a majetkové pomery je zdaňovaný rovnakou sadzbou. Solidárnosť sa pri rovnej dani podľa teórie vytráca v tom smere, že tak príjem chudobného daňovníka, ako aj príjem bohatého daňovníka sa zdaní rovnakou daňovou sadzbou bez rozdielu. Progresívna daň je, naopak, považovaná za solidárnu, avšak nie až tak spravodlivú. Pravidlo „príjem každého sa zdaní rovnakou sadzbou“ pri progresívnej dani nenájdeme, nakoľko výška daňovej sadzby sa líši na základe výšky základu dane. To znamená, že základ dane daňovníka dosahujúceho príjmy prekračujúce stanovenú hranicu sa zdaní daňovou sadzbou vyššou ako základ dane daňovníka, ktorého výška neprekročila stanovenú hranicu. Solidárnosť sa pri progresívnej dani prejavuje tým, že solventnejší daňovníci majú vyššiu sadzbu dane a podieľajú sa tak väčšou mierou na financovaní štátu, ktorého jedným z cieľov je poskytnúť občanom z nižších vrstiev sociálne zabezpečenie.
V praxi to však nie je až také „drastické“. Kombinácia rovnej dane s rôznymi sociálnymi prvkami (nezdaniteľné časti základu dane, daňové bonusy, sociálne príspevky a pod.) dostáva rovnú daň na solidárnejšiu úroveň. Na druhú stranu, existujúce sociálne prvky môžu prehlbovať nespravodlivosť progresívneho zdanenia.
Ako sa hovorí "každá minca má dve strany", nie je tomu inak ani pri výbere typu dane. Výhod a nevýhod jedného, či druhého typu dane je nespočetne. Vyššie uvedené je len zrnkom celej problematiky spravodlivosti a solidárnosti zdanenia. Ale o tom nie je tento článok…
Ako sme spomínali vyššie, myšlienka zavedenia rovnej dane v Slovenskej republike sa dostala až do programového vyhlásenia vlády. Avšak, ďalej sa táto myšlienka nedostala. Minister financií SR Eduard Heger totižto rozlišuje dane na škodlivé a na tie menej škodlivé. Za škodlivé považuje najmä daňové zaťaženie práce s najväčším dopadom na nízkopríjmové obyvateľstvo. Do skupiny daní, ktoré nie sú škodlivé, Heger zaraďuje najmä spotrebné dane a dane z nehnuteľností. A na tomto rozdelení by chcel do budúcna stavať.
Od začiatku roku 2021 predstavil myšlienku zavedenia poplatku za vizuálny smog z vonkajších reklám. Daňová reforma, ktorá sa chystá začiatkom roka 2022 by podľa neho mohla priniesť zvýšenie dane z motorových vozidiel na základe environmentálnych emisií. Aktuálne registračné poplatky by mali byť doplnené extra poplatkami za luxusné a nadmerne znečisťujúce vozidlá. Samozrejme, ekologické vozidlá by naopak získali rôzne úľavy. Zvýšenie príjmov štátneho rozpočtu Heger vidí vo zvýšení daní z nehnuteľností, ktoré by sa malo udiať na základe tzv. cenových máp. Odôvodnením pre toto zvýšenie je stabilný príjem do rozpočtu.
Naopak, uľaviť chce na daňovom zaťažení práce, ktoré je podľa jeho názoru privysoké. Zamerať by sa chcel najmä na obyvateľov s nízkym príjmom. Cieľom je priblížiť sa k priemeru EÚ. Na svoje si prídu aj právnické osoby, ktoré čakajú rôzne daňové úľavy. Diskutovaným je napríklad časové ohraničenie uplatňovania daňových strát, ktorých odpočet je aktuálne možný počas piatich rokov (platné pre daňové straty vykázané za zdaňovacie obdobie od 1.1.2020). Režim odpočtu daňových strát by chcel Heger taktiež dostať na úroveň EÚ, v ktorej je zvyčajne tento odpočet bez časového ohraničenia. Od roku 2022 by mali mať firmy možnosť superodpisu na priemysel vo forme odpočtu nákladov na robotizáciu a automatizáciu, ktorý by si mohli uplatniť niekoľkonásobne.
Hlavným cieľom a víziou ministra financií je vyberanie viac daní, čo však nebude dôsledkom ich zvyšovania. To chce docieliť, okrem iného, aj sprehľadnením daňového systému a zlepšením prepojenia daňovej a colnej správy. Nezanedbateľným je aj cieľ vytvorenia jedného fondu za účelom výberu všetkých odvodov. Veľkú váhu prikladá aj analytickým nástrojom, ktorých úlohou je analýza rizík daňových únikov.
Vyzerá to teda tak, že časť daňového zaťaženia práce by sa mala v budúcnosti presunúť na zaťaženie spotreby a nehnuteľností. Budúcnosť je však nejasná a nezostáva nám nič iné, len ako sa nechať prekvapiť, ktoré z avizovaných plánov nás naozaj postretnú.
